Povedať „nie“ býva niekedy prekvapivo ťažké.
Nie preto, že by sme nevedeli, čo chceme. Často presne vieme, že na návštevu nemáme energiu, ďalšiu pracovnú úlohu už nezvládneme alebo nám určité správanie nie je príjemné.
Problém prichádza až vo chvíli, keď to máme povedať druhému človeku.
Dnes neprídem, pretože som mal naozaj náročný týždeň a v poslednom čase zle spím a ešte musím dokončiť pár vecí, takže dúfam, že to pochopíš…
Namiesto jednoduchého odmietnutia začneme svoje rozhodnutie obhajovať.
A čím viac vysvetľujeme, tým viac niekedy vytvárame dojem, že naša hranica je vlastne otvorená vyjednávaniu.
Hranica nepotrebuje obhajobu
Je rozdiel medzi vysvetlením a obhajovaním.
Vysvetlenie môže byť prirodzenou súčasťou zdravého vzťahu:
Dnes neprídem. Som unavený a potrebujem večer odpočívať.
Obhajovanie sa začína vo chvíli, keď máme pocit, že musíme druhého presvedčiť, že máme právo odmietnuť:
Naozaj by som prišiel, ale posledné tri dni som takmer nespal, v práci toho bolo strašne veľa a zajtra musím skoro vstávať. Nechcem, aby si mal pocit, že sa s tebou nechcem vidieť…
Takáto odpoveď nemusí byť sama osebe zlá. Dôležitá je otázka:
Vysvetľujem, pretože sa chcem o niečo podeliť, alebo preto, že potrebujem, aby druhý moje rozhodnutie schválil?
To je podstatný rozdiel.
Prečo prílišné vysvetľovanie oslabuje hranicu
Predstavte si jednoduchú situáciu:
Môžeš za mňa v sobotu vziať zmenu?
Odpoviete:
Bohužiaľ nemôžem, pretože už mám niečo dohodnuté a v poslednom čase som navyše veľmi unavený a potreboval by som si oddýchnuť.
Druhý človek môže začať hľadať riešenie vašich dôvodov:
Veď je to len dopoludnie.
Vy pridáte ďalšie vysvetlenie:
Ja viem, ale popoludní niekam ideme a posledné týždne som pracoval takmer každý víkend.
A prichádza ďalší argument:
Tak si oddýchneš v nedeľu.
Zrazu sa už nerozprávate o tom, či chcete vziať zmenu.
Diskutujete o tom, či sú vaše dôvody dostatočne dobré.
Pritom vaše pôvodné oznámenie mohlo byť jednoducho:
V sobotu to, žiaľ, nemôžem vziať.
Hranica nie je spôsob, ako riadiť druhého
Zdravá hranica zároveň neznamená:
Ty toto nesmieš robiť.
Často je užitočnejšie formulovať ju prostredníctvom vlastného konania.
Namiesto:
Prestaň na mňa kričať.
môže byť hranicou napríklad:
Chcem to s tebou vyriešiť, ale nie vtedy, keď na seba kričíme. Ak budeme pokračovať týmto spôsobom, dám si pauzu a môžeme sa k tomu vrátiť neskôr.
Neurčujete, čo musí druhý človek urobiť.
Hovoríte, za akých podmienok ste ochotní v rozhovore pokračovať a čo urobíte, ak tieto podmienky nebudú rešpektované.
Krátka hranica nemusí byť necitlivá
Niekedy máme pocit, že ak neposkytneme dlhé vysvetlenie, budeme pôsobiť chladne.
Medzi tvrdým:
Nie. A neotravuj ma s tým.
a dlhým obhajovaním je však veľa priestoru.
Napríklad:
Vďaka, že si sa opýtal, ale tentoraz nemôžem.
alebo:
Chápem, že by ti to pomohlo. Ja to však tentoraz nemôžem vziať.
Môžete teda uznať potrebu druhého človeka bez toho, aby ste zmenili svoje rozhodnutie.
Empatia a hranice nie sú protiklady.
Čo ak druhý človek chce vysvetlenie?
Otázka „prečo?“ automaticky neznamená, že niekto vašu hranicu nerešpektuje.
V blízkom vzťahu je úplne bežné chcieť pochopiť dôvody druhého človeka.
Môžete ich vysvetliť.
Rozdiel nastáva vtedy, keď sa z vysvetlenia stane nekonečný proces, v ktorom musíte dokazovať, že váš dôvod je dostatočne oprávnený.
Napríklad:
Dnes potrebujem byť večer sám.
„Prečo?“
Som unavený a potrebujem trochu času pre seba.
„Veď sme sa celý týždeň takmer nevideli.“
Nemusíte hľadať ďalšie a ďalšie argumenty.
Môžete uznať druhú stranu a pritom hranicu zachovať:
Rozumiem, že ťa to mrzí. Dnes však naozaj potrebujem večer pre seba. Môžeme sa dohodnúť na zajtra.
Jednoduchá štruktúra môže pomôcť
Keď máte tendenciu príliš vysvetľovať, skúste si odpoveď rozdeliť na tri časti:
1. Uznanie
Chápem, že by si bol rád, keby som prišiel.
2. Jasná hranica
Dnes však neprídem.
3. Ďalší krok - ak ho skutočne chcete ponúknuť
Rád sa uvidím budúci týždeň.
Celá odpoveď teda môže mať len dve vety:
Chápem, že by si bol rád, keby som prišiel. Dnes to však nedám. Rád sa dohodnem na budúci týždeň.
Nie je potrebných ďalších desať viet vysvetľovania.
A čo ak druhý človek hranicu neprijme?
Tu sa začína ťažšia časť.
Niekto môže reagovať:
Takže na mňa zase nemáš čas.
alebo:
Keby ti na tom naozaj záležalo, tak by si prišiel.
V takej chvíli máme často nutkanie začať dokazovať opak.
To predsa nie je pravda, veď minulý týždeň som…
A hranica sa znova mení na obhajobu.
Inou možnosťou je nereagovať na každé obvinenie a vrátiť sa k pôvodnému oznámeniu:
Mrzí ma, že to tak vnímaš. Dnes však neprídem.
To neznamená ignorovať pocity druhého človeka.
Znamená to, že nemusíte získať jeho súhlas, aby vaša hranica mohla platiť.
Vedieť to je jednoduchšie než to skutočne povedať
Pri čítaní článku môže všetko pôsobiť jednoducho.
V skutočnom rozhovore je to iné.
Druhý človek sa zatvári sklamane. Opýta sa prečo. Skúsi vás presvedčiť. Vy začnete pochybovať, či nie ste sebeckí, a zrazu vysvetľujete niečo, čo ste pôvodne vôbec nechceli vysvetľovať.
Práve preto vzniklo Duovio.
Namiesto ďalšieho čítania o komunikácii si môžete podobnú situáciu skutočne vyskúšať. Virtuálny človek vám položí požiadavku, vy odpoviete vlastnými slovami a rozhovor pokračuje podľa toho, čo poviete.
Môžete si tak bezpečne vyskúšať, aké je to povedať:
Nie, tentoraz nemôžem.
A tentoraz za tým nepridať ďalších päť viet.
Čítať o hraniciach je jedna vec. Skúsiť ich nastaviť pod tlakom je ťažšie.