Duovio články Prejsť na tréningy →

Ako povedať „nie“ bez pocitu viny

Niekto vás požiada o pomoc.

Mohla by si za mňa v sobotu vziať zmenu?

Vy však nechcete. Máte za sebou náročný týždeň a sobotu ste si chceli nechať voľnú.

Napriek tomu sa pristihnete, ako hovoríte:

No… asi by som mohla.

Nie preto, že ste zmenili názor.

Ale preto, že pri predstave, že poviete „nie“, cítite nepríjemný pocit viny.

  • Čo ak druhého sklamem?
  • Čo ak si bude myslieť, že som sebecká?
  • Čo ak sa nahnevá?
  • Veď by som mu predsa nemala pomôcť?

A tak niekedy súhlasíme s vecami, ktoré v skutočnosti nechceme robiť.

Pocit viny neznamená, že robíte niečo zlé

Toto je možno najdôležitejšia vec.

Keď sa po odmietnutí cítite previnilo, neznamená to automaticky, že vaše odmietnutie bolo nesprávne.

Pocit viny môže jednoducho vzniknúť preto, že ste niekoho sklamali.

Predstavte si:

Prídeš cez víkend? Dlho sme sa nevideli.

Vy odpoviete:

Tentoraz neprídem. Cez víkend si potrebujem oddýchnuť.

Druhého človeka to môže mrzieť.

A vás môže mrzieť, že ste ho sklamali.

Obe veci môžu byť pravdivé zároveň.

Môžete niekoho sklamať bez toho, aby ste mu ublížili alebo urobili niečo zlé.

„Nie“ nie je odmietnutie človeka

Keď odmietame požiadavku niekoho blízkeho, ľahko máme pocit, že odmietame jeho samotného.

Lenže:

Dnes sa nechcem stretnúť.

nie je to isté ako:

Nechcem sa s tebou stretávať.

A:

Tentoraz ti nemôžem pomôcť.

nie je to isté ako:

Nezáleží mi na tebe.

Odmietate konkrétnu požiadavku, nie hodnotu človeka ani celý vzťah.

Práve toto rozlíšenie môže pomôcť, keď sa po odmietnutí dostaví pocit viny.

​​Nemusíte mať „dosť dobrý“ dôvod

Častou reakciou na pocit viny je dlhé vysvetľovanie.

Ja by som naozaj rád prišiel, ale tento týždeň bol strašne náročný a ešte musím niečo dokončiť a v poslednom čase zle spím, takže ak ti to nebude prekážať…

Akoby sme potrebovali predložiť dostatok dôkazov, aby nám druhý dovolil povedať nie.

Pritom často stačí:

Ďakujem za pozvanie, ale tentoraz neprídem.

Alebo:

V sobotu to nemôžem vziať.

Dôvod, samozrejme, môžete povedať. V blízkych vzťahoch je vysvetľovanie úplne prirodzené.

Rozdiel je v tom, či niečo vysvetľujete, pretože sa o to chcete podeliť, alebo sa obhajujete, pretože potrebujete získať súhlas so svojím rozhodnutím.

Odmietnuť môžete láskavo

Asertívne „nie“ nemusí byť tvrdé.

Nemusíte hovoriť:

Nie. To je tvoj problém.

Rovnako však nemusíte hovoriť:

Je mi to strašne ľúto, naozaj sa ospravedlňujem, dúfam, že sa na mňa nehneváš…

Môžete uznať situáciu druhého a pritom odmietnuť:

Chápem, že by ti to veľmi pomohlo. Ja to však tentoraz nemôžem vziať.

Alebo:

Rád by som ťa videl, ale dnes potrebujem zostať doma. Môžeme sa dohodnúť na inom dni.

Empatia neznamená súhlas.

Môžete chápať, čo druhý potrebuje, bez toho, aby ste boli povinní jeho potrebu splniť.

Pozor na „nie“, ktoré v skutočnosti znamená „presvedč ma“

Niekedy zo strachu z odmietnutia odpovieme nejasne:

Ja neviem…Asi sa mi to veľmi nehodí…Uvidím, či to zvládnem…

Druhý človek potom nemusí vôbec pochopiť, že sme odmietli.

Môže teda pokračovať:

Prosím, veď je to len na chvíľu.

A my máme pocit, že na nás tlačí.

Pritom sme svoje rozhodnutie vlastne ešte jasne nepovedali.

Ak už viete, že niečo nechcete, býva zrozumiteľnejšie:

Nie, tentoraz nemôžem.

Jasnosť nemusí byť nezdvorilá.

Naopak, môže byť voči druhému férovejšia než neurčité „možno“, keď už vopred viete, že odpoveď je nie.

Čo ak sa druhý sklame?

Môže.

A práve to býva najťažšia časť odmietania.

Poviete:

Dnes neprídem.

A druhý odpovie:

To ma mrzí. Tešil som sa na teba.

Máme tendenciu rýchlo odstrániť nepríjemný pocit:

Tak dobre, teda prídem.

Lenže sklamanie druhého človeka samo osebe nie je dôkazom, že by sme mali svoje rozhodnutie zmeniť.

Môžete prijať jeho emóciu:

Rozumiem. Aj mňa mrzí, že sa neuvidíme.

A pritom svoje rozhodnutie zachovať:

Dnes však naozaj neprídem.

Nemusíte druhého presvedčiť, aby bol s vaším odmietnutím spokojný.

Čo ak začne presviedčať?

Jedna ďalšia otázka alebo pokus nájsť iné riešenie ešte nemusí znamenať nerešpektovanie vášho odmietnutia.

Nešlo by to aspoň na hodinu?

Ponuku môžete zvážiť.

Ak však vaša odpoveď zostáva rovnaká, nemusíte zakaždým vytvárať nový argument.

Nie, ani na hodinu to dnes nechcem. Dohodneme sa inokedy.

Keď druhý pokračuje:

Takže ti na mne asi veľmi nezáleží.

je veľmi lákavé začať dokazovať opak:

Ako môžeš niečo také povedať? Veď minulý týždeň som…

Tým sa však rozhovor presunie od vášho rozhodnutia k dokazovaniu vášho vzťahu.

Namiesto toho môžete povedať:

Mrzí ma, že to tak vnímaš. To, že dnes neprídem, však neznamená, že mi na tebe nezáleží.

A hranicu nemusíte ďalej obhajovať.

Odmietnutie nie je vždy hranica

Je tiež dobré nezamieňať si vlastnú hranicu s právom rozhodovať o druhom človeku.

Nechcem, aby si chodil von so svojimi kamarátmi.

nie je to isté ako odmietnuť požiadavku, ktorá sa týka vás.

Vo vzťahoch majú potreby a hranice obe strany.

Rovnako ako máte právo povedať:

Nie, dnes sa mi nechce.

má druhý človek právo povedať vám „nie“.

Zdravá komunikácia preto nie je len schopnosť odmietať. Je to aj schopnosť odmietnutie prijať.

Keď ste najprv povedali áno

Možno ste súhlasili automaticky a až neskôr zistili, že ste vlastne nechceli povedať áno.

Ani vtedy nemusí byť neskoro.

Môžete povedať:

Keď si sa ma pýtal, súhlasil som príliš rýchlo. Teraz vidím, že to nezvládnem. Ospravedlňujem sa za zmenu, ale potrebujem svoju odpoveď vziať späť.

Samozrejme, záleží na situácii. Ak už si niekto na vašom sľube významne zariadil veci, je fér vziať do úvahy aj vplyv zmeny.

Ale samotný fakt, že ste raz povedali áno, neznamená, že už nikdy nemôžete svoje rozhodnutie prehodnotiť.

Jednoduché „nie“ môže mať tri časti

Keď neviete, ako odmietnutie sformulovať, môže pomôcť jednoduchá štruktúra:

Uznanie → odmietnutie → prípadná alternatíva

Napríklad:

Ďakujem, že si sa na mňa obrátil. Tentoraz ti s tým nepomôžem. Môžem sa na to však pozrieť budúci týždeň.

Alebo len:

Ďakujem za pozvanie. Tentoraz neprídem.

Alternatívu nemusíte ponúkať zakaždým.

A predovšetkým: neponúkajte ju len preto, aby ste zmiernili vlastný pocit viny.

Cieľom nie je necítiť vinu

Možno sa ani po prečítaní tohto článku nebudete pri odmietaní cítiť príjemne.

To je v poriadku.

Cieľom nie je dostať sa do stavu, keď vám bude úplne jedno, že ste niekoho sklamali.

Cieľom je vedieť si položiť otázku:

Urobím teraz niečo, čo naozaj chcem, alebo hovorím áno najmä preto, aby som nemusel znášať nepríjemný pocit z toho, že poviem nie?

Niekedy sa rozhodnete druhému vyhovieť.

Inokedy odmietnete.

Dôležité je, aby vaše „áno“ skutočne znamenalo áno a vaše „nie“ mohlo zostať nie, aj keď sa pri ňom necítite dokonale.


Povedať „nie“ nanečisto je oveľa jednoduchšie

Pri čítaní pôsobí veta:

Chápem, že by ti to pomohlo, ale tentoraz nemôžem.

dosť jednoducho.

Lenže v reálnom rozhovore druhý človek odpovie:

Prosím. Ja by som to pre teba urobil.

A zrazu je oveľa ťažšie svoje odpovede sa držať.

Práve takéto situácie si môžete v Duovio bezpečne vyskúšať.

Virtuálny človek vás o niečo požiada, vy odpoviete vlastnými slovami a on zareaguje na vaše odmietnutie. Môžete si tak precvičiť, ako povedať „nie“ jasne a s rešpektom, bez zbytočného obhajovania - a zároveň zistiť, čo urobíte, keď druhá strana vaše prvé odmietnutie neprijme.

Vyskúšať tréning „Jasné nastavenie hranice“ →