„Keby si ma počúval len napoly, nemuselo sa to stať.“
„Zase si to celé pokazil.“
„Keby si nebol taký tvrdohlavý, nemusela by som tak reagovať.“
Keď nás niekto obviní, prirodzene máme potrebu brániť sa.
Začneme vysvetľovať:
Ale ja som to tak nemyslel…
pripomínať vlastné zásluhy:
To nie je fér, veď ja som minulý týždeň urobil…
alebo útok vrátime:
A ty azda nikdy nič neurobíš zle?
Rozhovor sa potom ľahko zmení na súťaž o to, kto je vinník.
Lenže skutočný problém tým často zostane nevyriešený.
Najprv oddeľte fakt od obvinenia
V jednej vete môže byť zároveň oprávnená pripomienka aj neprimeraný záver.
Napríklad:
Prišiel si zase neskoro. Je ti úplne jedno, že na teba čakám.
Prvá časť môže byť fakt:
Prišli ste neskoro.
Druhá časť je interpretácia vášho úmyslu:
Je vám to jedno.
Nemusíte odmietnuť všetko len preto, že s časťou výroku nesúhlasíte.
Môžete povedať:
Áno, prišiel som neskoro a mal som ti dať vedieť. Nesúhlasím však s tým, že mi je jedno, že čakáš.
Tým prijímate svoju zodpovednosť bez toho, aby ste prijali celý príbeh, ktorý okolo nej druhý vytvoril.
Prevziať zodpovednosť neznamená prevziať všetku vinu
Niekedy sa snažíme konflikt upokojiť tým, že povieme:
Dobre, je to moja chyba.
Krátkodobo to môže priniesť pokoj.
Ak však v skutočnosti zodpovedáte len za časť situácie, vzniká problém.
Predstavte si, že ste zabudli niečo vybaviť a druhý človek na vás začne kričať.
Môžete povedať:
To, že som na to zabudol, je moja chyba a ospravedlňujem sa za to.
A zároveň:
To však neznamená, že je v poriadku na mňa kričať.
Obe veci môžu platiť súčasne.
Zodpovednosť za vlastnú chybu nie je zodpovednosť za reakciu druhého človeka.
Pozor na nekonečné dokazovanie neviny
Keď nás niekto neprávom obviňuje, prirodzene chceme ukázať, že sa mýli.
To nie je pravda.
Druhý:
Ale je.
Vy:
Nie, pretože minulý týždeň…
Druhý:
To bolo úplne inak.
A o desať minút neskôr už rozoberáte udalosti z posledných troch rokov.
Niekedy je užitočné uviesť fakty raz:
Ja si tú situáciu pamätám inak. Dohodli sme sa, že ti dám vedieť do večera, a správu som poslal o šiestej.
Potom nie je vždy potrebné pridávať ďalších desať argumentov.
Ak druhý človek váš pohľad jednoducho odmieta, ďalšie vysvetľovanie nemusí viesť k väčšiemu porozumeniu.
Vracajte rozhovor ku konkrétnej téme
Opakované obviňovanie často rozmazáva pôvodný problém.
Začne sa napríklad tým, že ste nevyniesli smeti.
O chvíľu počujete:
Ty nikdy nič nedokončíš.
Všetko musím riešiť sama.
Takto sa správaš stále.
Rovnaký si bol aj minulý rok.
V takej chvíli môže pomôcť zúžiť rozhovor:
Poďme riešiť to, čo sa stalo dnes. Nevyniesol som smeti, hoci sme sa na tom dohodli. To môžeme vyriešiť. Teraz však nechcem riešiť všetko, čo sa medzi nami kedy nepodarilo.
Držať sa témy neznamená vyhýbať sa zodpovednosti.
Naopak, často to umožní problém skutočne vyriešiť.
Nenechajte sa nútiť obhajovať svoju hodnotu
Existuje rozdiel medzi:
Vadilo mi, že si to neurobil.
a:
Ty si jednoducho sebecký.
Prvá veta kritizuje konkrétne správanie.
Druhá hodnotí človeka.
Na osobný útok je lákavé odpovedať:
Nie som sebecký!
A následne začať dokazovať, koľkokrát ste sa zachovali nesebecky.
Lenže tým prijímate rámec rozhovoru, v ktorom musíte dokazovať svoju hodnotu.
Namiesto toho môžete povedať:
Ak ti prekáža niečo konkrétne, čo som urobil, poďme to riešiť. Nechcem však riešiť, či som ako človek sebecký alebo nie.
Tým vrátite rozhovor od osobnosti ku konkrétnemu konaniu.
„Kvôli tebe som…“
Obzvlášť zložité sú vety, ktoré prenášajú zodpovednosť za vlastnú reakciu na druhého:
Keby si ma nerozhneval, nekričala by som.
Keby si ma nepočúval, nemusel by som ti klamať.
Keby si nebol taký chladný, nemusela by som robiť scénu.
Na naše konanie môže mať správanie druhých, samozrejme, vplyv.
To však neznamená, že zaň automaticky nenesú zodpovednosť oni.
Môžete odpovedať napríklad:
Rozumiem, že ťa moje správanie nahnevalo. To môžeme riešiť. Za spôsob, akým na ten hnev reaguješ, však nemôžem prevziať zodpovednosť ja.
Tým nepopierate skúsenosť druhého.
Len oddeľujete dve rôzne veci.
Čo ak je na kritike niečo pravdy?
Keď máme pocit, že nás niekto často obviňuje, môže byť ľahké začať automaticky odmietať všetko.
Ani to však nie je zdravé.
Možno počujete:
S tebou sa nedá na ničom dohodnúť.
To je príliš všeobecné.
Ale po chvíli zistíte, že ste za posledný mesiac trikrát zmenili spoločné plány na poslednú chvíľu.
Môžete odpovedať:
Nesúhlasím s tým, že sa so mnou nedá na ničom dohodnúť. Ale vidím, že som v poslednom čase niekoľkokrát zmenil plán na poslednú chvíľu a chápem, že je to pre teba nepríjemné.
Nie je nutné vyberať si medzi:
„Všetko je moja chyba.“
a
„Ja som neurobil nič zlé.“
Často existuje presnejšia odpoveď niekde medzi tým.
Nie každé obvinenie musíte vyvrátiť
Druhý človek môže povedať:
Ty sa jednoducho nikdy nezmeníš.
Nemusíte odpovedať:
To nie je pravda! Zmenil som sa v desiatich veciach…
Niektoré výroky sú natoľko všeobecné, že ich rozoberanie nikam nevedie.
Môžete sa vrátiť k tomu, čo sa dá riešiť:
Neviem, či má zmysel riešiť, či sa nikdy nezmením. Čo konkrétne ti v tejto situácii prekáža?
Tým si zachováte možnosť viesť skutočný rozhovor namiesto sporu o nálepky.
Kedy nastaviť hranicu
Ak sa rozhovor opakovane mení na osobný útok, nemusíte v ňom pokračovať donekonečna.
Môžete povedať:
Som pripravený riešiť svoj podiel na tom, čo sa stalo. Nechcem však pokračovať, ak ma budeš urážať alebo mi pripisovať úmysly, ktoré som nepovedal.
Ak to pokračuje:
Teraz tento rozhovor ukončím. Môžeme sa k tomu vrátiť, keď budeme schopní hovoriť o konkrétnej situácii bez osobných útokov.
Hranica nie je spôsob, ako druhého umlčať.
Je to informácia o tom, za akých podmienok ste ochotní v rozhovore pokračovať.
Jednoduchá štruktúra odpovede
Keď sa v obviňovaní začínate strácať, môže pomôcť tento postup:
1. Nájdite konkrétny fakt.
Áno, zabudol som ti zavolať.
2. Prijmite svoju skutočnú zodpovednosť.
Mal som dať vedieť a ospravedlňujem sa.
3. Odmietnite neprimeranú časť.
Nesúhlasím však s tým, že to znamená, že mi na tebe nezáleží.
4. Vráťte sa k riešeniu.
Poďme sa dohodnúť, ako tomu nabudúce predísť.
Nemusíte vždy použiť všetky štyri časti.
Dôležitý je princíp:
prijať to, čo je vaše - a nepreberať to, čo vaše nie je.
Cieľom nie je vyhrať spor o vinu
Keď nás niekto obviňuje, ľahko získame pocit, že máme dve možnosti:
Buď priznáme vinu.
Alebo dokážeme, že vinný je ten druhý.
Zdravší rozhovor však často nepotrebuje víťaza.
Môže stačiť zistiť:
- Čo sa skutočne stalo?
- Za čo zodpovedám ja?
- Za čo zodpovedá druhý?
- Čo môžeme nabudúce urobiť inak?
A ak druhá strana nie je ochotná o týchto otázkach hovoriť a iba pokračuje v útoku, zdravou reakciou môže byť rozhovor prerušiť.
Najťažšie je reagovať vo chvíli, keď útok skutočne príde
Pri čítaní je ľahké vidieť rozdiel medzi:
Áno, toto som pokazil.
a:
Dobre, za všetko môžem ja.
V skutočnom konflikte však druhý človek môže pokračovať:
Zase sa len vyhováraš. Vždy všetko otočíš tak, aby si vyzeral dobre.
A práve v tej chvíli je ťažké nestratiť tému, nezačať sa obhajovať alebo nezaútočiť späť.
V Duovio si môžete podobnú situáciu bezpečne vyskúšať. Virtuálny človek vás konfrontuje, vy odpoviete vlastnými slovami a rozhovor pokračuje podľa vašej reakcie.
Môžete si tak precvičiť, ako prevziať svoj skutočný diel zodpovednosti, odmietnuť neprimerané obvinenie a nastaviť hranicu, ak sa rozhovor zmení na osobný útok.