„Dnes nechcem návštevu.“
„O tomto sa teraz nechcem rozprávať.“
„Nechcem, aby si zverejňoval moje fotky.“
„Potrebujem mať tento víkend čas pre seba.“
Hranica druhého človeka nám nemusí byť príjemná.
- Môže nám prekaziť plán.
- Môže nás sklamať.
- Môže znamenať, že nedostaneme niečo, čo by sme si priali.
A práve vtedy sa ukáže, či hranicu skutočne rešpektujeme.
Pretože rešpektovať hranicu, s ktorou súhlasíme, je pomerne jednoduché.
Oveľa ťažšie je rešpektovať ju vo chvíli, keď si myslíme:
Veď to preháňaš.
Veď to vôbec nie je potrebné.
Ale mne tým komplikuješ život.
Keby si ma mal rád, neprekážalo by ti to.
Rešpektovať hranicu neznamená súhlasiť
Predstavte si:
Dnes nechcem, aby k nám niekto prišiel.
Môžete si myslieť:
Podľa mňa by to ničomu neprekážalo.
Môžete byť sklamaní:
Tešil som sa, že ich uvidíme.
Môžete dokonca povedať:
Mrzí ma to, pretože som s tým počítal.
To všetko je v poriadku. Rešpektovať hranicu neznamená:
„Musím mať rovnaký názor ako ty.“
Znamená to skôr:
„Beriem vážne, že je to pre teba dôležité, aj keď to prežívam inak.“
Môžete teda povedať:
Mrzí ma to, pretože som sa na návštevu tešil. Zároveň rozumiem, že ju dnes doma nechceš.
Obe veci môžu platiť súčasne.
Hranica nie je automaticky začiatkom vyjednávania
Druhý povie:
Nechcem tam ísť.
A začne:
Ale prečo?
Necítim sa na to.
Ale veď tam budeme len dve hodiny.
Aj tak nechcem.
A čo keby sme odišli skôr?
Nie.
Tak tam poď aspoň na chvíľu.
Každá jednotlivá otázka môže pôsobiť nevinne.
Spolu však vzniká situácia, keď „nie“ platí iba vtedy, ak ho druhý dokáže dostatočne dobre obhájiť.
To už nie je veľmi veľký rešpekt k hranici.
Niekedy môže pomôcť položiť si otázku:
Pýtam sa preto, aby som druhému lepšie porozumel, alebo hľadám argument, ktorým zmením jeho „nie“ na „áno“?
To neznamená, že sa nikdy nesmieme opýtať prečo.
Je rozdiel medzi:
Môžem sa opýtať, čo ti na tom prekáža? Chcem tomu lepšie porozumieť.
a:
A čo ti na tom akože prekáža? Veď na tom nič nie je.
Prvá otázka ponúka priestor.
Druhá už obsahuje verdikt, že hranica nie je oprávnená.
Sklamanie je v poriadku. Tlak nie
Keď nám niekto niečo odmietne, nemusíme predstierať:
To je úplne v pohode, vôbec mi to neprekáža.
- Môže nám to prekážať.
- Môžeme byť smutní.
- Môžeme byť nahnevaní.
Môžeme povedať:
Mrzí ma to. Naozaj som dúfal, že pôjdeme spolu.
To je informácia o tom, čo prežívame.
Niečo iné je:
Takže som ti zase úplne ukradnutý.
Alebo:
Keby si ma naozaj milovala, urobila by si to.
Alebo:
Ja by som to pre teba urobil.
Tu už sklamanie začína slúžiť ako nástroj, ktorým sa snažíme zmeniť rozhodnutie druhého.
Môžeme byť sklamaní, a napriek tomu hranicu rešpektovať.
Dávajte si pozor na trest za hranicu
Niekedy hranicu formálne prijmeme:
Dobre.
Ale potom druhého potrestáme:
- Prestaneme komunikovať.
- Správame sa niekoľko hodín alebo dní chladne.
- Urobíme niečo naschvál.
- Začneme používať iróniu:
Jasné, ty predsa potrebuješ svoj priestor.
Alebo:Neboj sa, už od teba nikdy nič chcieť nebudem.
To nie je to isté ako povedať:
Teraz som dosť sklamaný a potrebujem chvíľu pre seba. Potom by som sa k tomu rád vrátil.
Potreba spracovať vlastnú emóciu je oprávnená.
Trestajúce stiahnutie sa má iný účel:
„Keď mi nevyhovieš, pocítiš následky.“
A to môže byť ďalší spôsob nátlaku.
Rešpektovať hranicu znamená nehľadať spôsob, ako ju obísť
Niekto povie:
Dnes sa o tom nechcem rozprávať.
O desať minút:
Len jednu otázku…
Niekto povie:
Nechcem, aby si zverejňoval moje fotky.
A my si povieme:
Na verejný profil nie. Ale do skupiny priateľov predsa môžem.
Alebo:
Prosím, nevolaj mi počas práce, ak nejde o niečo dôležité.
A nám napadne:
Tak mu zavolám len na minútku.
Formálne možno hľadáme výnimku. V skutočnosti však skúšame, kam až môžeme hranicu posunúť.
Rešpektovať hranicu znamená rešpektovať jej zmysel, nie hľadať formuláciu, ktorá nám umožní technicky ju obísť.
Ak si nie sme istí, čo hranica znamená, môžeme sa opýtať:
Keď hovoríš, že nechceš počas práce telefonovať, je pre teba v poriadku, ak ti namiesto toho napíšem správu a odpovieš, keď budeš môcť?
To je niečo iné, než vytvoriť si výnimku sami.
Nie všetko, čo niekto nazve „hranicou“, je skutočne hranica
Slovo „hranica“ môže niekedy pôsobiť ako argument, proti ktorému už druhý nesmie nič namietať.
Napríklad:
Moja hranica je, že sa nebudeš stretávať s tým kamarátom.
Tu už nejde iba o to, čo je človek ochotný robiť sám.
Snaží sa rozhodovať o správaní druhého.
Hranica by mohla znieť napríklad takto:
Nechcem byť vo vzťahu, v ktorom si navzájom určujeme, s kým sa môžeme stretávať.
Alebo:
Ak na mňa budeš počas rozhovoru kričať, rozhovor preruším a vrátim sa k nemu neskôr.
Rozdiel je v tom, že hranica zvyčajne hovorí:
„Toto som ochotný prijať, robiť alebo v čom pokračovať.“
Kontrola druhého hovorí:
„Toto musíš robiť ty.“
Rozdiel však nie je vždy úplne jednoduchý.
Vo vzťahoch existujú spoločné záväzky, spoločné bývanie, deti, financie alebo dohody.
Nemôžeme napríklad jednostranne povedať:
Moja hranica je, že sa už nebudem starať o deti.
a tým zrušiť spoločnú zodpovednosť.
Môžeme však povedať:
Súčasné rozdelenie starostlivosti už dlhodobo nezvládam. Potrebujem, aby sme našli iné riešenie.
Hranica nemá byť čarovné slovo, ktorým jednostranne rušíme spoločné záväzky alebo začneme riadiť život druhého.
Rešpektovať hranicu neznamená vzdať sa vlastnej potreby
Partner povie:
Potrebujem mať v sobotu celý deň pre seba.
Vy môžete zároveň potrebovať:
Ja by som chcel, aby sme cez víkend mali nejaký spoločný čas.
Nemusíte sa svojej potreby vzdať.
Môžete povedať:
Rozumiem, že sobotu potrebuješ pre seba. Pre mňa je však dôležité, aby sme spolu pravidelne trávili čas. Môžeme sa pozrieť, či by nám vyhovovala nedeľa?
Rešpektujete hranicu:
„Sobotu potrebujem pre seba.“
A zároveň vyjadrujete vlastnú potrebu:
„Potrebujem spoločný čas.“
Až potom hľadáte riešenie.
Nevysvetľujte druhému, prečo vlastne jeho hranicu nepotrebuje
To býva veľmi lákavé.
Druhý povie:
Nechcem, aby si mi čítal správy v telefóne.
A my odpovieme:
Keby si predo mnou nič neskrýval, neprekážalo by ti to.
Alebo:
Potrebujem dnes večer chvíľu pokoja.
Ale veď si bol celý deň sám.
Alebo:
Nechcem, aby si si zo mňa takto robil žarty pred ostatnými.
Ale všetci vedia, že je to len žart.
Vo všetkých týchto prípadoch druhému hovoríme:
„Podľa mňa tvoj dôvod nie je dosť dobrý.“
Lenže hranica nemusí prejsť naším schvaľovacím procesom, aby bola pre druhého dôležitá.
- Možno jej nerozumieme.
- Možno s ňou nesúhlasíme.
- Možno sa na ňu môžeme opýtať.
Nemusíme však druhému dokazovať, že ju nepotrebuje.
„Minule ti to neprekážalo“ neznamená „nemusí ti to prekážať ani dnes“
Ľudia môžu svoje hranice meniť.
- Niekto mohol v minulosti súhlasiť s niečím, čo už dnes nechce.
- Mohol zistiť, že mu to nie je príjemné.
- Situácia sa mohla zmeniť.
- Vtedy mohol byť v inej kondícii.
Napríklad:
Veď minule si súhlasil, že u nás prespí.
neznamená:
„Musíš s tým súhlasiť aj tentoraz.“
Podobne:
Kedysi ti tie vtipy neprekážali.
nemusí znamenať, že ich človek musí prijímať navždy.
Môžeme sa opýtať:
Rozumiem, že ti to teraz prekáža. Zmenilo sa pre teba niečo?
Zmenu hranice však nemusíme považovať za podvod alebo nespravodlivosť len preto, že predtým bola iná.
Hranicu si možno budeme musieť upresniť
Niekedy je hranica príliš všeobecná:
Nechcem, aby si ma počas práce vyrušoval.
Čo znamená „vyrušovať“?
- Telefonovať?
- Písať?
- Prísť do pracovne?
- Čo ak ide o niečo dôležité?
Potom je úplne v poriadku hľadať konkrétnejšie vysvetlenie:
Chcem to rešpektovať. Pomôže mi vedieť, čo presne tým myslíš. Je v poriadku, ak ti pošlem správu, ktorú si prečítaš až po práci?
To nie je pretláčanie hranice.
Je to snaha pochopiť, ako ju môžeme skutočne rešpektovať.
Podobne:
Teraz potrebujem priestor.
môžeme si overiť:
Rozumiem. Chceš byť dnes úplne sám, alebo sa k tomu môžeme večer vrátiť?
Konkrétnosť môže zabrániť tomu, aby si každý pod tou istou vetou predstavoval niečo iné.
Niekedy sa hranica týka aj nás
Niektoré hranice nie sú neutrálne.
Partner povie:
Nechcem spolu bývať.
A vy považujete spoločné bývanie za dôležitú súčasť budúcnosti vzťahu.
Alebo:
Nechcem deti.
A vy ich chcete.
Alebo:
Vo vzťahu potrebujem oveľa viac času osamote.
A vy potrebujete výrazne viac spoločného času.
Tu nemusí existovať formulácia, ktorá tento rozdiel vyrieši.
Rešpektovať hranicu druhého neznamená povedať:
„Tak sa vzdám svojich potrieb.“
Môže to znamenať:
Rešpektujem, že nechceš spoločné bývanie. Pre mňa je to však z dlhodobého hľadiska dôležité. Budem musieť premýšľať, čo to znamená pre náš vzťah.
Druhý rozhoduje o sebe. A aj vy stále rozhodujete o sebe.
Rešpektovať hranicu neznamená podriadiť sa. Druhý má právo určiť, čo je prijateľné pre neho. Vy máte rovnaké právo rozhodnúť, čo je prijateľné pre vás.
Niektoré rozdiely sa nedajú vyjednať
Často dokážeme nájsť riešenie. Niekedy nie.
Ak jeden človek hovorí:
Toto nechcem.
a druhý:
Ja ten vzťah nechcem bez tohto.
nemusí existovať kompromis, s ktorým budú obaja spokojní.
Nemusí ísť o zlyhanie komunikácie.
Niekedy sme vďaka dobrej komunikácii len presnejšie zistili, že sa naše potreby nezhodujú.
Aj to je dôležitý výsledok.
Čo ak ma hranica druhého naozaj veľmi obmedzuje?
Potom máte niekoľko možností.
- Hranicu prijať, aj keď sa vám nepáči.
- Opýtať sa, či existuje iná možnosť, ktorá by rešpektovala potreby oboch.
- Povedať, čo v danej situácii potrebujete vy.
- Rozhodnúť sa, že takéto usporiadanie pre vás z dlhodobého hľadiska nie je prijateľné.
Medzi zdravé možnosti veľmi nepatrí:
Budem druhého presviedčať tak dlho, až svoju hranicu zmení.
Ak je pre vás hranica druhého zásadným problémom, často je užitočnejšie hovoriť o tom otvorene, než ju postupne rozkladať nátlakom.
Rešpektovanie hranice môže znieť veľmi jednoducho
Druhý:
Dnes nechcem návštevu.
Vy:
Rozumiem správne, že ju dnes vôbec nechceš?
Druhý:
Áno.
Vy:
Dobre. Mrzí ma to, pretože som sa na nich tešil. Rešpektujem to. Prosím, dohodnime sa potom, ako chceme plánovať návštevy nabudúce.
V niekoľkých vetách ste urobili niekoľko dôležitých vecí:
- overili ste si, že hranici správne rozumiete,
- úprimne ste povedali, čo to vo vás vyvoláva,
- nesnažili ste sa druhého prehovoriť,
- a otvorili ste priestor na budúcu dohodu.
To je niečo iné ako:
Ale veď som im to už sľúbil.
Toto mi nemôžeš robiť.
Tak tam budú len hodinu.
Ja už naozaj neviem, čo ti stále prekáža.
Jednoduchá štruktúra, keď neviete, ako reagovať
Môže pomôcť toto poradie:
Počujem hranicu → overím si, že jej rozumiem → vyjadrím svoj pocit alebo potrebu → neprehováram → rozhodnem sa, čo môžem urobiť ja.
Napríklad:
Rozumiem, že sa o tom dnes nechceš rozprávať. Mrzí ma to, pretože by som to rád vyriešil. Potrebujem však vedieť, kedy sa k tomu môžeme vrátiť. Vyhovovalo by ti zajtra večer?
Tu rešpektujete hranicu:
„Dnes nie.“
A zároveň vaša potreba nezmizla:
„Potrebujem, aby sme problém niekedy vyriešili.“
Takto môže vyzerať rešpekt na oboch stranách.
Rešpektovať hranicu druhého neznamená stratiť vlastný hlas
Hranica druhého môže byť nepríjemná, môžete ju považovať za prehnanú, môže vám skomplikovať plány alebo vo vás môže vyvolať sklamanie či strach.
Tieto pocity nemusíte popierať a nemusíte ani súhlasiť s tým, ako druhý vníma svet.
Dôležité je niečo iné:
Hranica druhého nemusí byť príjemná ani zlučiteľná s tým, čo chcete vy. Rešpektovať ju znamená nevynucovať si jej zmenu. O tom, čo s ňou urobíte vo svojom vlastnom živote, však stále rozhodujete vy.
Rešpektovať „nie“ je jednoduché najmä vtedy, keď nám na výsledku nezáleží
V skutočnom rozhovore môže hranica znamenať, že prídeme o niečo, čo naozaj chceme.
- Partner nechce pokračovať v téme. [LI>Kamarát odmietne našu žiadosť.
]
A práve vtedy môže prísť nutkanie ešte raz vysvetľovať, presviedčať, argumentovať alebo v niekom vyvolávať pocit viny.
V Duovio si môžete podobné situácie bezpečne precvičiť. Virtuálny človek vám nastaví hranicu a vy si môžete skúšať, ako vyjadriť vlastné sklamanie alebo potrebu bez toho, aby ste druhého tlačili do zmeny jeho rozhodnutia.
Môžete si tak vyskúšať rozdiel medzi porozumením, vyjednávaním a nátlakom - a hľadať reakciu, ktorá rešpektuje druhého bez toho, aby ste pritom opúšťali sami seba.