Poviete:
Dnes sa o tom nechcem rozprávať. Potrebujem si oddýchnuť a môžeme sa k tomu vrátiť zajtra.
Druhý človek odpovie:
Takže zase utekáš pred problémom.
Skúsite to znova:
Neutekám. Len teraz naozaj nemám kapacitu.
A príde ďalšia reakcia:
To hovoríš zakaždým. Tak mi aspoň povedz, prečo sa so mnou nechceš rozprávať.
Zrazu už nevysvetľujete problém, pre ktorý sa rozhovor začal.
Obhajujete samotné právo mať hranicu.
A práve tu býva jej udržanie najťažšie.
Hranica nie je žiadosť o súhlas
Keď poviete:
Nechcem, aby si chodil do mojej izby bez zaklopania.
môžete dúfať, že druhý odpovie:
Jasné, chápem.
Lenže nemusí.
Môže povedať:
Veď o nič nejde.
Prečo z toho robíš taký problém?
Veď sme rodina.
Vaša hranica však nemusí byť druhému príjemná, aby bola platná.
To neznamená, že každá hranica je automaticky rozumná alebo že sa o nej nedá hovoriť. Vo vzťahoch je normálne hľadať vzájomnú dohodu.
Rozdiel je medzi:
„Poďme si ujasniť, ako to bude fungovať.“
a:
„Budem tvoju hranicu ignorovať, kým ma nepresvedčíš, že na ňu máš právo.“
Neopakujte desať rôznych dôvodov
Keď druhý človek našu hranicu odmieta, často máme tendenciu hľadať lepší argument.
Potrebujem byť dnes večer sám.
„Prečo?“
Pretože som unavený.
„Veď si celý deň sedel v kancelárii.“
Áno, ale mal som veľa práce.
„Tak predsa môžeme byť spolu a len oddychovať.“
A vy pridávate ďalšie dôvody.
Problém je, že každé nové vysvetlenie ponúka ďalší bod, o ktorom sa dá diskutovať.
Niekedy je užitočnejšie prestať hľadať dokonale presvedčivý argument:
Rozumiem, že by si chcela byť spolu. Ja však dnes potrebujem večer pre seba.
Druhý človek už možno váš dôvod pozná.
Len s ním nesúhlasí.
A to sú dve rôzne veci.
Zopakovať hranicu nie je neslušné
Keď musíme niečo povedať druhýkrát, často máme pocit, že už by sme mali byť ostrejší.
Nemusíme.
Môžeme jednoducho zopakovať rovnaké posolstvo.
Nechcem o tom teraz hovoriť.
„Ale musíme to vyriešiť.“
Súhlasím, že to musíme vyriešiť. Dnes večer o tom však hovoriť nebudem. Môžeme zajtra po práci.
Opakovanie môže pôsobiť nezvyčajne, pretože sme zvyknutí reagovať na každý nový argument.
Niekedy je však práve jednoduché opakovanie účinnejšie než ďalšie obhajovanie.
Uznanie emócie neznamená ustúpiť
Druhého môže vaša hranica skutočne mrzieť.
Tešil som sa, že prídeš.
Nemusíte jeho sklamanie ignorovať:
Chápem, že ťa to mrzí.
Ale nemusíte ani okamžite zmeniť svoje rozhodnutie:
Dnes však neprídem.
Obe vety sa navzájom nevylučujú.
Rovnako môžete povedať:
Rozumiem, že by si chcel odpoveď hneď. Ja si to však potrebujem premyslieť a ozvem sa zajtra.
Empatia nie je to isté ako súhlas.
Pozor na presviedčanie prostredníctvom pocitu viny
Niektoré reakcie môžu znieť napríklad:
Keby ti na mne záležalo, tak by si to urobil.
Ja by som pre teba urobila všetko.
Takže moje potreby pre teba nič neznamenajú.
Takáto veta nás ľahko vtiahne do dokazovania:
Ale samozrejme, že mi na tebe záleží! Veď minulý týždeň som…
A rozhovor sa opäť presunie inam.
Môžete oddeliť vzťah od konkrétneho rozhodnutia:
To, že na toto hovorím nie, neznamená, že mi na tebe nezáleží. Moja odpoveď však zostáva rovnaká.
Nie je potrebné dokazovať celý vzťah zakaždým, keď odmietnete jednu požiadavku.
Keď druhý hranicu zľahčuje
Niekedy nebudete počuť priame „nie“.
Namiesto toho:
Ty to príliš riešiš.
Toto predsa nie je žiadna hranica.
Normálny človek by s tým nemal problém.
Je ľahké začať riešiť, či ste príliš citliví alebo či je vaša potreba „normálna“.
Užitočnejšie môže byť vrátiť sa ku konkrétnemu správaniu:
Možno to pre teba nie je dôležité. Pre mňa áno. Prosím, nabudúce pred vstupom zaklop.
Nemusíte sa zhodnúť na tom, aký veľký problém to je, aby ste mohli hovoriť o konkrétnej zmene.
Hranica niekedy potrebuje aj dôsledok
Povedať:
Nechcem, aby si na mňa kričal.
je jasné posolstvo.
Ak však druhý pokračuje, je dôležité vedieť, čo urobíte vy.
Napríklad:
Ak budeme pokračovať v kriku, rozhovor teraz ukončím. Môžeme sa k nemu vrátiť, keď budeme obaja pokojnejší.
A ak krik pokračuje, hranica nadobúda význam tým, že ju skutočne dodržíte:
Teraz rozhovor končím. Vrátime sa k tomu neskôr.
Dôsledok nie je trest.
Nejde o:
Keď ma nebudeš počúvať, tak sa s tebou týždeň nebudem rozprávať.
Ide o to povedať, čo urobíte vy, aby ste svoju hranicu chránili.
Nesľubujte dôsledok, ktorý nechcete dodržať
V napätom rozhovore ľahko povieme:
Ak to ešte raz urobíš, už ma nikdy neuvidíš.
Takýto výrok môže byť skôr hrozbou než hranicou.
Lepšie je zvoliť realistický krok:
Ak budeš ďalej čítať moje správy bez dovolenia, nebudem nechávať telefón odomknutý a budeme musieť riešiť, ako medzi nami obnoviť dôveru.
Hranica je oveľa pevnejšia, keď jej dôsledok dokážete skutočne uskutočniť.
Nie každé prekročenie hranice je úmyselné
Je tiež dobré nevykladať si každé porušenie automaticky ako útok.
Ľudia zabúdajú. Niečo nesprávne pochopia. Staré návyky sa menia pomaly.
Povedali ste napríklad:
Prosím, skôr než niekoho pozveme domov, dohodnime sa na tom spolu.
A partner o mesiac pozve známeho bez predchádzajúcej dohody.
Najprv môžete povedať:
Dohodli sme sa, že návštevy budeme riešiť vopred. Tentoraz sa to nestalo. Potrebujem, aby to nabudúce platilo.
Až opakované ignorovanie tej istej jasne formulovanej hranice môže naznačovať, že nejde len o nedorozumenie.
Hranice musia fungovať oboma smermi
Niekedy máme pocit:
„Keď je to moja hranica, druhý ju musí prijať.“
Hranica však nemôže byť nástrojom na kontrolu druhého.
Napríklad:
Moja hranica je, že nesmieš chodiť von so svojimi priateľmi.
v skutočnosti určuje správanie druhého človeka.
Iná formulácia by mohla byť:
Nechcem byť vo vzťahu, v ktorom sa partner každý večer vracia domov opitý.
Teraz opisujete, čo je prijateľné pre vás a aké rozhodnutie môžete urobiť vy.
Zdravá komunikácia preto znamená nielen vedieť nastaviť vlastné hranice, ale aj vedieť vypočuť hranice druhého.
Čo ak druhý hranicu opakovane odmieta?
Ak ste hranicu jasne vysvetlili, niekoľkokrát ju zopakovali a druhý ju stále ignoruje, ďalšia dokonalejšia formulácia možno problém nevyrieši.
V takom prípade už otázka nemusí znieť:
„Ako mu to mám lepšie vysvetliť?“
ale:
„Čo urobím, keď viem, že táto hranica nebude rešpektovaná?“
Môže to znamenať napríklad obmedziť určitú situáciu, odísť z konkrétneho rozhovoru, zmeniť spôsob spolupráce alebo prehodnotiť, ako vzťah v danej oblasti funguje.
Dobrá komunikácia dokáže veľa vecí vyjasniť.
Nemôže však druhého človeka prinútiť rešpektovať rozhodnutie, ktoré rešpektovať nechce.
Čo teda môžete povedať?
Neexistuje jedna univerzálna veta. Pomôcť však môžu krátke formulácie:
Rozumiem, že s tým nesúhlasíš. Moje rozhodnutie sa tým však nemení.
Už som vysvetlil, čo potrebujem. Nechcem o tom ďalej vyjednávať.
Môžeme hovoriť o tom, ako to prakticky vyriešiť, ale nechcem znova obhajovať, prečo tú hranicu mám.
Ak bude rozhovor pokračovať týmto spôsobom, teraz ho ukončím.
Nehovorím ti, čo musíš urobiť. Hovorím ti, čo urobím ja, ak bude táto situácia pokračovať.
Sila týchto viet nie je v ich tvrdosti.
Je v tom, že sú jasné a nepotrebujú desať ďalších viet na obhajobu.
Cieľom nie je druhého poraziť
Nastavenie hranice nemá byť súbojom o moc.
Ideálny výsledok nie je:
„Donútil som ho uznať, že mám pravdu.“
Skôr:
„Jasne som povedal, čo potrebujem, vypočul som druhú stranu a neprestal som rešpektovať svoju hranicu len preto, že sa druhému nepáčila.“
A niekedy zistíte, že sa dá nájsť kompromis.
Inokedy zistíte, že v konkrétnej veci kompromis možný nie je.
Aj to je užitočná informácia.
Najťažšia býva druhá odpoveď
Prvú hranicu si môžeme vopred pripraviť:
Nechcem, aby si ku mne chodil bez ohlásenia.
Skutočný tréning sa však začína vo chvíli, keď druhý odpovie:
Preboha, veď sme rodina. Prečo z toho robíš takú drámu?
Práve vtedy máme tendenciu začať vysvetľovať, ustupovať alebo naopak zaútočiť.
V Duovio si môžete takúto situáciu vyskúšať nanečisto. Virtuálny človek zareaguje na vašu hranicu a vy si môžete trénovať, ako ju zopakovať, neobhajovať sa donekonečna a zvoliť realistický ďalší krok.