Duovio tréningy

Čo robiť, keď si každý pamätáte rozhovor inak

Ale toto si vôbec nepovedal.Povedal. Pamätám si to úplne presne.Nie, dohodli sme sa inak.Tak si si to zle zapamätala.

A počas niekoľkých viet už nejde o pôvodný problém.

Začína sa spor o to, čí spomienka je správna.

To býva nepríjemné, pretože každý z nás svoju verziu často skutočne prežíva ako pravdivú.

Neznamená to však automaticky, že niekto klame.

Pamäť nie je nahrávka

Rozhovory si neukladáme ako zvukový záznam.

Pamätáme si význam, niektoré vety, emócie a to, čo bolo pre nás dôležité. Dvaja ľudia preto môžu tú istú situáciu vnímať odlišne.

Napríklad:

Hovoril som, že možno prídem neskôr.

Druhý si však pamätá:

Povedal si, že prídeš o siedmej.

Je možné, že jeden človek počul neistotu a druhý konkrétny prísľub.

To ešte neznamená, že niekto vedome prekrúca realitu.

Začnite tým, že pripustíte odlišný pohľad

Namiesto:

To sa nestalo.

môže byť užitočnejšie:

Ja si to pamätám inak.

Je to malý rozdiel vo formulácii, ale veľký rozdiel v tóne.

Prvá veta hovorí:

„Tvoja verzia je nesprávna.“

Druhá hovorí:

„Moja spomienka je iná.“

Tým nechávate priestor na ďalší rozhovor.

Oddeľte fakty od interpretácie

Pri nedorozumení sa často zmiešajú tri rôzne veci:

  • čo sa skutočne stalo,
  • ako sme tomu rozumeli,
  • a ako to na nás pôsobilo.

Napríklad:

Povedal si, že cez víkend budeš doma.

To môže byť spomienka na konkrétnu vetu.

Ale:

Takže si mi sľúbil, že nikam nepôjdeš.

už môže byť interpretácia.

A:

Potom som sa cítila podvedená.

je emočný dosah.

Keď tieto vrstvy oddelíme, rozhovor býva oveľa prehľadnejší.

Môžete povedať:

Ja si pamätám, že som hovoril, že zatiaľ nič neplánujem. Chápem však, že si si z toho odniesla, že budem doma.

Nemusíte sa zhodnúť na presnom znení, aby ste pochopili, kde vzniklo nedorozumenie.

Nesnažte sa rozhodnúť spor jednou vetou

Veľmi rýchlo sa môže objaviť:

Takže tvrdíš, že si to vymýšľam?

Alebo:

Tak kto z nás teda klame?

Lenže odlišná spomienka nemusí znamenať lož.

Môžete odpovedať:

Nehovorím, že si niečo vymýšľaš. Len si tú situáciu pamätám inak.

To často pomôže udržať rozhovor pri konkrétnom probléme namiesto osobného obviňovania.

Hľadajte overiteľné body

Niekedy existujú informácie, ku ktorým sa dá vrátiť.

Napríklad:

  • správa v telefóne,
  • e-mail,
  • kalendár,
  • pracovné zadanie,
  • konkrétny dohodnutý čas,
  • niekto ďalší, kto bol pri rozhovore.

Ak je to užitočné, môžete povedať:

Pozrime sa do správ, či sme to tam nejako upresnili.

To je niečo iné než:

Počkaj, ja ti dokážem, že nemáš pravdu.

Zmyslom nie je vyhrať.

Zmyslom je zistiť, čo sa dá skutočne overiť.

Nie všetko sa však dá overiť

Často neexistuje žiadny záznam.

Potom môžete stráviť pol hodiny tým, že každý znova zopakuje svoju verziu.

Povedal si to.Nepovedal.Určite áno.Určite nie.

V takej chvíli môže byť užitočné pripustiť:

Asi teraz nezistíme, ktorá verzia je presná.

To môže pôsobiť frustrujúco.

Zároveň to však otvára ďalšiu otázku:

Čo môžeme urobiť s tým, čo sa stalo potom?

Na riešenie dôsledku sa nemusíte zhodnúť na minulosti

Predstavte si, že jeden človek hovorí:

Mala som pocit, že sme sa dohodli, že prídeš o ôsmej.

Druhý:

Ja som to vôbec takto nepochopil.

Nemusíte za každú cenu rozhodnúť, kto si rozhovor pamätá správne.

Môžete dospieť k:

Dobre, každý sme tú dohodu pochopili inak. Nabudúce si čas radšej potvrdíme správou.

To nie je únik od zodpovednosti.

Je to praktické riešenie situácie, pri ktorej už možno nejde určiť jedinú istú verziu.

Uznanie dopadu neznamená potvrdenie cudzej verzie

Toto býva veľmi dôležité.

Môžete povedať:

Chápem, že ak si si myslela, že prídem o ôsmej, muselo ťa nahnevať, keď som dorazil neskôr.

Bez toho, aby ste zároveň hovorili:

Áno, sľúbil som, že prídem o ôsmej.

Uznávate prežívanie druhého človeka.

Nemusíte pritom opustiť vlastnú spomienku.

Rovnako môžete povedať:

Rozumiem, prečo si sa cítil ignorovaný.

a zároveň:

Ja si však ten rozhovor nepamätám tak, že by som tvoju otázku zámerne prešiel.

Obe veci môžu existovať súčasne.

Pozor na nálepky

V spore o spomienky ľahko skĺzneme k vetám:

Ty prekrúcaš realitu.Zase si niečo vymýšľaš.Máš úplne selektívnu pamäť.Ty vždy všetko obrátiš vo svoj prospech.

Tým sa z nedorozumenia stáva hodnotenie človeka.

A odtiaľ sa už veľmi ťažko vracia k pôvodnej téme.

Oveľa bezpečnejšie je opísať vlastný pohľad:

Ja si pamätám inú formuláciu.

Alebo:

Mám pocit, že každý z nás tej vete pripísal iný význam.

Rovnako nemusíte popierať vlastnú skúsenosť

Snaha byť otvorený neznamená automaticky povedať:

Dobre, asi som si to celé zle zapamätal.

Ak ste o svojej spomienke presvedčení, môžete sa jej pokojne držať:

Rozumiem, že si to pamätáš inak. Ja mám stále pocit, že sme sa dohodli takto.

To sa líši od:

Ja viem, ako to bolo, a ty sa mýliš.

Môžete byť pevní bez toho, aby ste druhému museli pripísať zlý úmysel.

Keď sa spor začne meniť na boj o realitu

Niekedy rozhovor začne vyzerať takto:

To som nikdy nepovedal.

„Ale povedal.“

Nie. Ty stále všetko prekrúcaš.

„Takže si to zase vymýšľam?“

V tej chvíli je užitočné zastaviť samotný spôsob rozhovoru.

Napríklad:

Mám pocit, že sa už len snažíme navzájom presvedčiť, čia pamäť je správna. Radšej riešme, čo si z toho potrebujeme vyjasniť.

Alebo:

Nechcem tvrdiť, že tvoja skúsenosť nie je skutočná. Zároveň nechcem poprieť tú svoju.

To môže byť dôležitá hranica.

Čo ak je odlišná spomienka naozaj zásadná?

Nie každé nedorozumenie je maličkosť.

Niekedy môže ísť o peniaze, pracovnú úlohu, dôležitú dohodu alebo rozhodnutie, ktoré má následky.

Vtedy má zmysel byť presnejší.

Napríklad:

Máme dve odlišné verzie dohody. Najprv zistime, čo máme písomne, a potom vyriešme, čo urobíme ďalej.

Pri dôležitých dohodách môže byť dobrým výsledkom aj zmena do budúcnosti:

Nabudúce si podobné rozhodnutie radšej potvrdíme e-mailom.

Nie je to prejav nedôvery.

Je to spôsob, ako zmenšiť priestor na ďalšie nedorozumenia.

Niekedy nejde o spomienku, ale o význam

Dvaja ľudia si môžu pamätať tú istú vetu, a napriek tomu jej rozumieť inak.

Napríklad:

Uvidíme, ako to dopadne.

Jeden tým myslí:

„Pravdepodobne áno.“

Druhý:

„Nič nesľubujem.“

Neskôr potom obaja úprimne tvrdia, že dohoda bola iná.

Preto je pri citlivých veciach užitočné overovať význam:

Keď hovoríš, že uvidíme, znamená to, že sa zatiaľ nemám spoliehať na to, že prídeš?

Takáto otázka môže zabrániť mnohým sporom ešte predtým, než vzniknú.

Skúste namiesto dokazovania zhrnúť oba pohľady

Keď sa nemôžete zhodnúť, môžete povedať:

Ja si pamätám, že som hovoril, že sa ozvem podľa situácie. Ty si si z toho odniesla, že určite prídem. Takže každý z nás tú dohodu pochopil inak.

Tým nemusíte určiť víťaza.

Len presnejšie opíšete problém.

A z toho už možno odvodiť ďalší krok:

Nabudúce si podobnú vec radšej povieme úplne jasne.

Kedy má zmysel rozhovor ukončiť

Ak sa stále točíte v kruhu:

Povedal si to.Nepovedal.Áno.Nie.

ďalšie opakovanie väčšinou nič neprinesie.

Môžete povedať:

Myslím, že na presnej verzii sa teraz nezhodneme. Nechcem, aby sme sa ďalej hádali len o toto.

A potom:

Poďme riešiť, čo potrebujeme urobiť teraz.

Niekedy je schopnosť prijať určitú neistotu oveľa užitočnejšia než potreba dosiahnuť stopercentnú zhodu.

Jednoduchá štruktúra môže pomôcť

Keď si obaja pamätáte situáciu inak, skúste:

1. Opísať vlastnú spomienku bez obviňovania.

Ja si to pamätám tak, že…

2. Pripustiť druhý pohľad.

Rozumiem, že ty si to pamätáš inak.

3. Oddeliť fakty od významu.

Možno si každý z nás tú vetu vysvetlil inak.

4. Hľadať praktický ďalší krok.

Nabudúce si podobnú dohodu potvrdíme správou.

To často funguje lepšie než snaha prinútiť druhého, aby prijal vašu verziu minulosti.

Cieľom nie je rozhodnúť, kto má lepšiu pamäť

Niekedy napokon zistíte, ako to bolo.

Inokedy nie.

Zdravá komunikácia nevyžaduje, aby jeden človek vždy uznal:

Mal si pravdu, ja som si to pamätal zle.

Niekedy môže byť dostatočným výsledkom:

Každý sme to pochopili inak. Teraz už vieme, kde vznikol problém a čo nabudúce urobíme inak.

Nemusí to pôsobiť tak uspokojivo ako jasné víťazstvo.

Pre vzťah alebo spoluprácu to však často býva oveľa užitočnejšie.


Najťažšie je zniesť, že druhý má inú verziu

Pri čítaní je jednoduché povedať:

Ja si to pamätám inak.

V skutočnom rozhovore však môže druhý odpovedať:

Nie. Presne si pamätám, čo si povedal. Teraz to len prekrúcaš.

A práve v tej chvíli je ťažké nezačať dokazovať, že klame, neustúpiť od vlastnej skúsenosti alebo nestratiť hlavnú tému.

V Duovio si môžete podobnú situáciu bezpečne precvičiť. Virtuálny človek si udalosť pamätá alebo vysvetľuje inak a vy reagujete vlastnými slovami.

Môžete si vyskúšať, ako opísať svoju verziu bez obviňovania, rešpektovať odlišnú skúsenosť druhého a hľadať riešenie aj vtedy, keď sa na jedinej verzii minulosti nezhodnete.

Vyskúšať tréning „Vyjasnenie nedorozumenia“ →